Expedícia za severný polárny kruh

Sedíme v aute a práve sme minuli tabuľu s názvom Nitra. Šesť ľudí, ktorí sa ešte nepoznajú. Okrem Stana sme všetci z nitrianskeho okresu. Stano, teda Stanislav Neuschl, je zástupcom starostu Štiavnických Baní. Ide s nami, pretože Maximilián Hell sa narodil práve v Štiavnických Baniach. Laca poznám z gymnázia, chodil do vedľajšej triedy. Náhoda alebo osud spôsobili, že sme sa po viac ako 10 rokoch stretli na expedícii pod názvom „Po stopách Maximiliána Hella“. Ladislav Tóth s kamerou stále pripravenou, aby mohol natočiť všetko zaznamenaniahodné. Patrik Trubíni má na starosti, aby sme sa včas a bez problémov dostali do cieľa našej cesty – na ostrov Vardö. O spokojnosť našich žalúdkov sa postará fujarista Rastislav Cagáň. Fujarista preto, že sa vo voľnom čase venuje hre na fujaru, a tiež výrobe tohto hudobného nástroja. Jednu fujaru vyrobil aj pre starostu ostrova Vardö. Máme ju upevnenú nad hlavami a nesieme ju ako dar. Poslednými dvoma členmi expedície sú organizátori Vladimír Kmeť a Mária Beneová.

V takejto zostave sme sa v roku 2006 vydali po stopách Maximiliána Hella. Keďže na Slovensku len málokto pozná život a dielo Maximiliána Hella, rozhodli sme sa oživiť jeho pamiatku a napraviť malú informovanosť o tomto astronómovi a vedcovi 18. storočia. Pretože naša expedícia niesla aj názov „Po stopách Maximiliána Hella“, rozhodli sme sa na ostrov Vardō putovať po trase, po ktorej išiel v roku 1768 aj M. Hell. Jeho trasa viedla z Viedne cez Prahu, ďalej po trase Drážďany-Meissen-Lipsko-Hamburg-Lũbeck-Kodaň-Trondheim a stadiaľ po mori na ostrov Vardō. My sme vyrážali z Nitry a na Vardō sme nešli po mori, ale cez prístavné mesto Bodō, skadiaľ sme si ešte „odskočili“ na rozprávkovo krásne ostrovy Lofoty. Trajektom, na ktorý sme nastúpili o jednej v noci, sme sa nad ránom okolo tretej doplavili k mestečku A. O mestečku s takým krátkym názvom sme dovtedy nepočuli, preto sme sa na tom dobre zabavili. Keď sme si dostatočne vychutnali krásu Lofot, vrátili sme sa na škandinávsku pevninu, odkiaľ sme si to namierili na najsevernejší bod Európy – Nordkapp alebo Severný Mys.

Z útesu so zemeguľou sme sa dívali na nekonečné morské diaľky a predstavovali si tam niekde za obzorom Severný pól. Vedeli sme, že keď otočíme hlavu doprava, dívame sa smerom na náš cieľ – ostrov Vardō. Momentálne sme tam sledovali prechádzajúce sa soby, ktoré sa nenechali ničím rušiť. Dokonca im nevadili ani autá na cestách a nelámali si hlavu nad tým, že občas zastavili celú premávku a vy ste museli čakať, kým celé stádo flegmaticky odkráča na druhú stranu cesty. Severný Mys Vám ponúka aj obchodíky so suvenýrmi, panoramatické kino zobrazujúce severský život, kaplnku na severský spôsob, informácie o objavení a histórii tohto miesta a mnohé iné. No my sme nemali čas sa tam zdržiavať, mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.

Na trase Nordkapp - Vardō, čo je asi 550 km, sme za celý deň stretli toľko áut, že by sa to dalo porátať na prstoch dvoch rúk. Keď sme za úplného denného svetla v neskorých večerných hodinách dorazili podmorským tunelom na ostrov, únava a hlad nás už zmáhali, ale radosť potlačila všetky tieto pocity. V jedinom hoteli na ostrove nás už netrpezlivo čakal Veľvyslanec SR v Nórsku Dušan Rozbora. Z okna hotelovej izby nás vítal kývaním a pozdravmi. Po pridelení izieb sme si z auta vyniesli veci a v Patrikovej a Lacovej izbe sme rozložili chlieb, maslo, zeleninu, džem a takto sme šťastní, že sme v cieli, strávili večer. Keďže v severských končinách je pol roka polárny deň a pol roka polárna noc, ani sme si nevšimli, že nastala noc a zrazu boli 2 hodiny ráno. Vonku také šero, ako u nás o 18.00 hodine večer. Zaželali sme si dobrú noc a tešili sme sa, že sa po posledných dvoch nociach strávených za jazdy v aute, keďže nás už čas tlačil, konečne poriadne vyspíme.

Ono sa to síce nedalo porovnať s poskrúcanými polohami našich tiel v aute, ale svetlo v hotelovej izbe, kde nie sú žalúzie ani závesy, vám tiež nedopraje taký spánok, na aký ste zvyknutí. Ale raňajky boli kráľovské a doplnili nám stratené sily. Na naše prekvapenie v týchto odľahlých končinách, kde si sotva niečo dopestujete, servírovali melóny či avokádo. Po raňajkách nás na Mestskom úrade čakal starosta ostrova Rolf E. Mortensen a okrem neho novinári pripravení zaznamenať naše úsilie. Počas oficiálnej návštevy starostovho úradu spoločne s Veľvyslancom SR Dušanom Rozborom sme obdarovali starostu už spomínanou fujarou. Neskrýval prekvapenie z hudobného nástroja a priznal sa, že fujaru vidí prvýkrát v živote. Rasťo mu predviedol, ako sa fujara drží a ako sa na nej hrá a Rolf E. Mortensen nám s úsmevom na tvári sľúbil, že keď prídeme o rok, aj on nám čosi zahrá. Vraj bude usilovne cvičiť.

Po skončení návštevy sme boli pozvaní do múzea nórsko-ruských vzťahov - Pomormuseet. Nóri a Rusi v minulosti udržiavali medzi sebou obchodné a priateľské vzťahy a na základe týchto stykov vznikol svojský jazyk – miešanina nórskeho a ruského jazyka s názvom moya-potoya.

Popoludní, keď bolo všetko pripravené, sme za prítomnosti Veľvyslanca SR v Nórsku Dušana Rozboru, starostu ostrova Vardō Rolfa E. Mortensena, členov expedície, zamestnancov Mestského úradu a novinárov nainštalovali a slávnostne odhalili pamätnú tabuľu Maximiliánovi Hellovi. Prečo práve tu na ostrove Vardō?

Život a dielo Maximiliána Hella dokumentuje aj jeho expozícia v miestnom múzeu – Vardomuseene. Práve sem nás zaviedli kroky na ďalší deň nášho pobytu na ostrove. S riaditeľom múzea, bývalým starostom Špicbergov, sme prostredníctvom jeho zaujímavého výkladu spoznali celú históriu ostrova. K expozícii, ktorá venuje M. Hellovi mimoriadnu pozornosť, pribudla pamätná tabuľa – druhá, ktorú sme na Vardō niesli. Ale tiež druhá v múzeu. Jednu tu už Maximilián Hell mal, bola to tabuľa maďarskej expedície, ktorá ju sem nainštalovala, pretože za čias M. Hella sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska . Jeho spoločníkom na Varde bol Ján Nepomuk Sajnovics, ktorý bol maďarskej národnosti.