Expedícia za severný polárny kruh

Týmto sme naše poslanie splnili a zbytok času, ktorý nám zostával do zajtrajšieho odchodu, sme na pozvanie starostu plánovali stráviť prehliadkou Ostrova vtákov a krabej farmy. Na Ostrov vtákov sme sa v spoločnosti sprievodcu a pracovníčky Mestského úradu Helen dopravili loďkou po Barentsovom mori. More bolo také studené, že pri ponorení rúk do vody nám začali pomaly tŕpnuť. Po našom poslednom kúpeli v mori pod Nordkappom sa Patrik síce na kúpanie v Barentsovom mori tešil, ale veľmi rýchlo si to rozmyslel vzhľadom na jeho teplotu. Na Ostrove vtákov bol taký škrekot, že sme poriadne nepočuli vlastné slovo. Nečudo, veď ostrov bol doslova posiaty vtákmi viacerých druhov, ktoré nám neprestajne lietali nad hlavami a jediné, čo nám v tej chvíli chodilo po rozume, bolo, aby sa nám od nich neušlo nádielky. Ostrov sme si prešli dookola a po zaujímavej prehliadke sme sa presunuli k inému živočíšnemu druhu – krabovi kráľovskému. Tentokrát však nie vo voľnej prírode, ale na krabej farme. Tohto obrovského tvora sme obdivovali navlečení v gumených plášťoch a obutí v gumákoch.

Posledné zábery ostrova Vardō a začína naša cesta domov. Domov sme cestovali cez Fínsko, ktorému sa nie nadarmo vraví Krajina tisícich jazier. Okrem toho, že každú prestávku sme strávili kúpeľom v krištáľovo čistom jazere, boli tieto jazerá obklopené množstvom čučoriedok a lesy plné hríbov nám na spiatočnej ceste zabezpečovali potravu. K plnej igelitke hríbov tam potrebujete asi tak 5 minút. V jazerách sme sa kúpali, umývali vlasy, zuby, riad, až sme mali strach, že my budeme tí, ktorí spôsobia znečistenie tých priezračných vôd.

Ešte zastávka na fínskom polárnom kruhu v Rovaniemi, kde má svoje sídlo Santa Claus. Odtiaľto každoročne vyráža so záprahom sobov rozdávať darčeky všetkým, ktorí si to zaslúžia. Oproti nórskemu polárnemu kruhu, ktorý sme navštívili cestou na Vardō, je fínsky skomercionalizovaný.

Z Helsiniek sme trajektom zamierili do estónskeho Talinnu, stadiaľ do lotyšskej Rigy, kde sme ešte naposledy využili možnosť nocovať na pobreží, tentoraz Baltského mora. Potom sme sa cez vnútrozemie Litvy a Poľska šťastne vrátili na rodné Slovensko. Nevýslovná radosť nás zaplavila, keď sme z poľskej strany uvideli naše Tatry.

Šťastní, že sme opäť doma, ale aj z pocitu, že sme splnili úlohu, sme začali obvolávať rodiny, príbuzných, známych. Šťastní z pocitu, že sme urobili niečo pre nášho rodáka, ktorý si to určite zaslúži. O tom, že Maximilián Hell si pozornosť verejnosti zaslúži, svedčí aj to, že jeden z kráterov na Mesiaci bol pomenovaný jeho menom a UNESCO ho zaradilo do kalendára významných osobností. Nesie po ňom názov dokonca aj planétka s priemerom 73 km, pomenovaná Maxhell.